... tak teda aký je život po smrti dcéry, keď štyri roky po nej zomrel aj môj manžel?

Keď zomrela naša pätnásťročná Mirka bála som sa ľudí. Bola som s ňou posledný polrok na detskej onkológii. Na izolačke, v jednej izbe, posteľ vedľa postele, len my dve. Pravidelne za nami prichádzal manžel, občas priviezol aj dve naše mladšie. Na nich som videla, že im chýbam. Nepovedali mi to, ale vždy sa ku mne túlili celými telíčkami. Tú noc, keď Mirka umrela, prišiel len manžel. Volala som mu, keď ešte dýchala. Necelých sto kilometrov urobil podľa mňa veľmi rýchlo, napriek tomu ju už našiel pripravenú na odvoz na patológiu. Všetci počkali, kým sa s ňou rozlúčil.

Druhýkrát (namočená) v tej istej rieke

Už sme mohli ísť domov. Hrozná cesta - plač, strach ako o smrti našej najstaršej povedať dvom mladším dcéram, plač, žiadne triezve úvahy, ako prísť domov bez Mirky. Po návrate som ani o niekoľko dní nedokázala ísť do práce. Učila som v škole a nevedela som si predstaviť, že sa do nej vrátim a budem stretať Mirkiných spolužiakov, budem na miestach, kam sa už ona nikdy nevráti. Bála som sa detí, učiteľov, ľudí... Ako sa s nimi stretať, keď časť zo mňa zomrela? Ani spať som nedokázala. Manžel bol skvelý. Celé noci ma držal v náručí. Pomaly, pomaličky som si zvykala na čierne oblečenie, zabúdala som na smiech, ale aj na slzy. Nechcela som plakať pred našimi dievčatami, ale ani pred inými ľuďmi. Myslela som si, že dievčatá chránim pred smútkom, seba pred ľútosťou ostatných, a tak som bola nevyplakaná. Po kúskoch som však plač púšťala vždy vo výročné Mirkine dni: jej narodeniny, meniny, smrť, občas aj iná spomienka.

Keď štyri roky po Mirke zomrel manžel, nemala som kúsok pevnej zemi pod nohami. Celý svet sa mi zosypal, každý krok sa chvel. Myslela som si, že niet náruče, do ktorej by som sa schovala. A predsa bola. A predsa boli hneď dve. Náruče mojich mladších dcér. Tie ma podržali. Pri nich som sa už dokázala vyplakať. Pamätám, že sme sedeli v detskej na zemi v objatí. Ale kto koho objímal a podporoval...? Bolo z nás jedno klbko smútku i sily.

Pomaly (či rýchlo) do života

Dievčatá boli skvelé. Chodievali sme spolu do hôr, do dolín, k horským potokom, boli dlhé prechádzky po lúkach, sedávali sme na skalách... Príroda naše duše liečila.

Vrátila som sa do školy. Začala som cvičiť jogu. Urobila som si medzinárodný certifikát cvičiteľky jogy a začala viesť svoje kurzy. Pripravila som veľký projekt pre ministerstvo školstva a spolu s priateľmi niekoľko metodických príručiek, začala som z češtiny prekladať lunárny kalendár, napísala som knihu o Mirke, urobila si doktorát z pedagogiky, vyhrala som konkurz na redaktorku okresných novín, odišla som na vlastnú žiadosť zo školstva, vydala som ďalšiu knihu príbehov o ľuďoch, ktorých som spoznala ako novinárka, začala som koketovať s astrológiou, vyštudovala som štvorročnú školu etikoterapie a pokračujem v druhomodulovom vzdelávaní etikoterapie...

Uvedomujem si, že všetko, čo som robila po Mirkinej a manželovej smrti, bolo pre uspokojenie mojej potreby byť užitočná pre svet. Hlboko vo mne totiž ostal pocit, že som ako matka zlyhala, pretože do nemocnice k Mirke som šla pre to, aby ona žila... To som si myslela. Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že to mohlo byť inak, že som tam bola pre Mirku a pre naše spoločné chvíle. Veľa myšlienok a pocitov som si potrebovala utriediť, urovnať, vysporiadať sama v sebe a hlavne – rozprávať o svojich emóciách a neutekať od seba.

Zdvihnutý (či hroziaci) prst

V tom behu života po smrti mojich najbližších som akosi zabudla na seba. Otočila som sa do sveta, ale niekde vo vnútri som si živila pocit obete. Zranená mama. Chúďa, ktorej zomrelo dieťa. A plač, a smútok, a bolesť zo strát... až sa ozvala štítna žľaza. Bolo treba rýchlo konať, lebo vraj nebol čas na bylinky, mojkanie, hľadanie alternatív. Pred operáciou som sa o tom, ako som žila do objavenia mojej diagnózy, dlho rozprávala s nádherným človekom, lekárom, ktorému hrdo priradím aj titul psychosomatik. „Zaštítili ste sa, nedávate von svoje emócie a odniesla si to štítna žľaza,“ povedal. Celú noc som preplakala v kúte izby, ale pochopila som zdvihnutý prst. Ak chcem žiť, potrebujem zmenu. Ak chcem byť dobrou mamou pre moje dievčatá, potrebujem pustiť smútok za najstaršou... a na jednom seminári pri mori som si vzala bubon, sadla večer k rozbúrenému moru a vyplakala, vykričala, vybubnovala svoju bolesť. Myslela som, že všetku. Čas však ukázal, že ešte bolo treba niečo viac.

K smrti dobré (či skvelé) chvíle

Celé moje žitie sa naukladalo tak, že dievčatá ma už potrebovali menej. Jedna odišla na vysokú a po nej sa vydala, druhá odišla do zahraničia a ostala tam. Pustiť ju – to bol pre mňa riadny sebauvedomovací proces. Najradšej by som bola, aby ostala doma, ale došlo mi, že to nemôžem urobiť. Nemôžem ovplyvňovať jej život svojím strachom. A tak som poprosila Boha, aby na ňu dával pozor. Prvýkrát som si božiu silu uvedomila, keď Mirka zomierala. Niekto bol s nami v nemocničnej izbe, hoci sme tam boli len my dve. Potom akosi postupne som zisťovala, že mám Boha v srdci, že my sme s dcérami v srdci Boha, že sme viac ako len fyzické telá, že Mirku aj manžela môžem pustiť, lebo oni majú po smrti inú cestu. Dokonca v deň spomienky na Mirkine narodeniny som prišla na myšlienku v tento deň ďakovať. Ďakovať za jej život a spoločné chvíle, nie plakať a smútiť. Pripravila som pohostenie pre priateľov a s úsmevom spomínala na Mirku. To bola tá bodka za bolesťou. To bolo ukončenie pocitov obete vo mne.

Už som napísala, že smrť mojich blízkych si ma vychovala. Vychovala si ma k láske k nej a k úcte k životu. Čo sa zmenilo? Odrazu som bola súčasťou seminárov o tom, Ako správne žiť, aby sme mohli správne zomrieť. Začala som organizovať stretnutia Na kávičke o smrti, aj na meditačných stretnutiach často otváram rozhovory o živote a smrti, bola som pozvaná na predpremiéru filmu Tajomstvo smrti na besedu s divákmi. V počítači už mám folder, kam ukladám postrehy, úvahy, príbehy o dáme, ktorá nás trpezlivo čaká na konci pozemského života.

Smrť mi teda znovu prišla do života, a v radostnejšej podobe. Vlastne z neho nikdy neodišla, len v smútku som sa na ňu hnevala, kričala, obviňovala ju až do chvíle, kým som ju dokázala prijať ako prirodzenú súčasť môjho života. Až keď som prijala, že smrťou ani nič nekončí, ani nezačína, že sme všetci v jednom kolobehu životov a smrtí, až vtedy sa mi naozaj uľavilo. A tak trochu si teraz predstavujem, že aj po smrti ma čaká dobrodružstvo, v ktorom môžem, ale nemusím stretnúť mojich najmilších, ktorí odišli na druhý breh predo mnou.

Mám hlboký pokoj v srdci a som presvedčená, že tak by to chceli aj moja Mirka s mojím manželom, tak sú spokojné aj moje deti, moje vnučky, moji priatelia. Tak to chcem aj  ja a svet okolo mňa.

Otec bol kysucký lazovník a tak aj zvyčajne pôsobil – tvrdo. V posledných chvíľach svojho života rozprával už len sporadicky. Preto, keď vyriekol do ticha vetu: „Láska všetko presvieti“, zmeravel som. Po chvíli ešte zaznelo: „Mám taký zvláštny pocit.“ a ďalej sme ja, otec a matka hľadeli upriamene mlčky do okna, vnímajúc hĺbku a vážnosť jeho výroku.

Od toho momentu som bol svedkom sily tohto posolstva. Videl som, ako sa prichádzajúcim rozpúšťajú obranné mechanizmy a význam jeho slov bol s každým stretnutím tak osobný! Slzy žiaľu, radosť, ba i smiech napĺňali celý dom. Bol deň pred jeho odchodom. Neplánovane začali prichádzať blížni jeho srdcu, pristupovali k jeho lôžku a delili sa s pocitmi. Vnímal som obrovskú statočnosť, lásku a vďačnosť všetkých. Cítil som silu lásky, čo rozpúšťala všetky bolesti, a uvedomil som si silu, akú nám v tom stave bezmocnosti odovzdával. Na sklonku jeho života sa mu splnil jeho sen – miloval život i svoju rodinu nadovšetko. Keď som sa otca spýtal, čo by si ešte želal, tak po chvíli ticha skromne riekol iba: „Držte spolu.“ Nič viac nechcel. Slzy vystriedali smiech i radosť, miloval plný dom rodiny, hudby, spevu a radosti. To sa mu splnilo.

Ohľaduplne počkal, kým sa po náročných dňoch vyspím, a na druhý deň, o siedmej ráno, v mojej prítomnosti ticho poslednýkrát vydýchol. Na ten moment nikdy nezabudnem. Na tie neopísateľné pocity. Akoby čakal, kým sa s ním familiárne rozlúčime a prepustíme ho.

Toto všetko sa udialo hneď na druhý deň po tom, ako bola u nás Jana Arachnel Gorst, dula pre umierajúcich. Svojou láskavosťou a skúsenosťami zharmonizovala a upokojila naše strachy a obavy. Kiež by takýto dar mohol prostredníctvom smrti zažiť každý. Dnes vnímam, že smrť nie je koniec cesty. Smrť je len ďalšia cesta, ktorou musíme ísť. Ďakujem.

Od detstva som mala pred smrťou na jednej strane strach, na druhej strane ma k nej lákalo tajomno, ktoré vysielala. Myslím, že ten strach pramenil z môjho strachu z autorít, ktorý som si priniesla do tohto života z minulých zrodení. Tajomno ma zas priťahovalo.

Dvere mystéria smrti sa mi otvorili už v rannom detstve, keď ma moja starká brávala so sebou „zaporiadiť“ mŕtveho. Vždy som stála obďaleč, maličká v príbehu, ktorý sa dial, a iba pozorovala, ako starká v dome mŕtveho otvárala okná, zakrývala zrkadlá, ak nemala všetko na „zaporiadenie“ po ruke, mŕtveho ešte prikryla perinou, aby nevychladol. Potom ho väčšinou vínom umývala, obliekala a pomohla uložiť do truhly. K nemu ešte priložila pár drobných pre prievozníka, hrebeň, aby šiel pekný na druhý breh a ruženec, aby modlitba šla s ním. V pamäti mi ešte ostali biele ľalie vo váze pri zrkadle zakrytom čiernym vlniakom. Prečo? Napadá mi jediné – ľalie ako symbol života, ktorý má jedinú budúcnosť – smrť a čierny vlniak na zrkadle ako smrť, ktorá ukrýva zrkadlenie života. To bol vždy také moje vysvetlenie...

A potom ma pani učiteľka smrť začala vychovávať, učiť na stretnutiach, ktoré nás čakali.

Stretnutie prvé

Prvý bol svokor. Umrel mi na kolenách, keď spadol. Prvýkrát som bola tak blízko smrti, ale vedela som, čo robiť. Myslím, že vďaka za to patrí mojej starkej. Nové pre mňa bolo akurát to, že svokra začala veľmi plakať a kričať. Cítila som, že ju bolo treba utíšiť, nie však pre ňu samu, ale pre odchádzajúcu dušičku. Nech môže v ľahkosti ísť do svetla. Tento moment bol pre mňa veľmi, veľmi silný. Smrť mi vtedy pošepkala, že potrebuje priestor pokoja. Zapísalo sa mi to hlboko do buniek tela, lebo neskôr, keď som sa stretávala so zomieraním, ten pokoj a posvätné ticho prichádzali akoby automaticky.

Stretnutie druhé

Pätnásťročná najstaršia dcéra ochorela. Rakovina. Bola dva roky hospitalizovaná na detskom onkologickom oddelení. Jej ostatných sedem mesiacov som bola na jednej izbe s ňou. Najťažšie boli pre mňa noci, keď som počula, že smrť úradovala na vedľajších izbách. Niekedy, keď som sa so zomierajúcim dieťaťom zblížila a ono bolo v smrti nepokojné, protestujúce, ma sestričky k nemu zavolali. Teraz si myslím, že práve pre ten pokoj, ktorý som už mala v sebe zakódovaný. Aj tak som sa bála, že smrť príde aj po moju dcéru. Prišla v jednu noc. Zvečera bola dcéra nepokojná, telo už ukazovalo smrteľné objatie, ale ešte som neverila. Tak veľmi som si priala z nemocničnej izby vybehnúť do rozkvitnutej lúky držiac sa s mojím dievčatkom za ruky. Ona sa však reálne nechcela držať. Trochu to zabolelo, ale rešpektovala som. Sedela som teda na svojej posteli, slzy mi tiekli, a spomínala som na všetko pekné, čo sme spolu zažili. Nič iné som v tú chvíľu nevedela urobiť. Bola prvorodená, jej narodením sme sa stali rodinou, a tak sa mi vďaka so smútkom zmiešali.

Keď už bez dychu a tuhnúca ležala predo mnou, zazdalo sa mi vysoko pod stropom, že ju vidím chvíľu zmätenú, potom usmievajúcu v ružových šatočkách, „plávať“ von cez steny nemocničnej izby. Až vtedy som bolesť dokázala naplno uvoľniť v plači.

Mnohé deti na oddelení vedeli, že zomierajú. Niektoré o smrti rozprávali pokojne, niektoré sa jej báli. Myslím si, že aj moja Mirka vedela, že zomiera, ale nikdy sme sa o tom nerozprávali. Ja som sa veľmi bála otvárať túto tému. Nikdy sme však nehovorili ani o budúcnosti. Žiadne sladké reči, že sa z toho dostane. Jednoducho sme boli. Užívali si jedna druhú, hrali sme karty, pozerali rozprávky, kreslili, donášala som jej klebietky od ostatných detí z oddelenia. Keď už ju zmáhala únava, len chcela, aby som pri nej sedela a štrikovala. Štrngot ihlíc jej potvrdzoval moju prítomnosť.

Stretnutie tretie

Hovorí sa, že dvakrát do tej iste rieky nevstúpiš. Smrť ma do tej iste rieky ponorila po štyroch rokoch druhýkrát. Znovu rakovina, znovu tá istá nemocnica, znovu blízky človek. Manžel. Len času nám smrť dala menej. Osemnásť dní od stanovenia diagnózy. Jemu som tiež nedokázala ešte povedať o smrti, ale lekár ho informoval. Potom sme sa dokázali spolu o nej rozprávať. Až sa čudujem ako pokojne a triezvo. Užívali sme si spoločné chvíľky v nemocnici, držal ma za ruku, veľa sa usmieval. Lekár, keď nás videl – vraj sme ako dvaja čerství zaľúbenci. Po dvadsiatich spoločných rokoch! Dnes som nesmierne vďačná za chvíle, keď napriek blížiacej sa smrti, sme boli v pokoji a v takom láskavom súznení. Jediné, čo nechcel, aby som o smrti povedala našim deťom. Ani nechcel, aby ho videli v jeho slabosti a s hlavou v sieťke, keďže bol po operácii mozgu. Chcel, aby si ho pamätali silného, starostlivého.

Stretnutie štvrté

Smrť ma síce vychovala pri mojich najbližších do pokoja, a život pripravil ďalšiu skúšku. Ocko zomieral. Tiež rakovina. Lekárka mi dala na výber – poviete mu to vy alebo ja? Rozhodla som sa okamžite – ja. Dvakrát som to nezvládla, teraz to dám. Ocko sa hlboko zahľadel do mojich očí a len sa opýtal – tak ako tvoja Mirka? Áno, ocko, zomieraš. Ostal pokojný. Keď som povedala, aby sme sa spolu pomodlili, odpovedal, že sa nevie modliť. Tak poďme spolu ďakovať, navrhla som, a prebrali sme znovu všetko možné. O niekoľko hodín zomrel. Tichučko, pokojne.

Stretnutie piate

Keď som bola s maminkou v jej ostatných týždňoch, o smrti sme sa otvorene rozprávali. Najmä pri raňajkách. To boli také naše spomienkovo-rozprávacie chvíle. Veľa hovorila o svojom detstve, o priateľstvách, o rodine. Zdalo sa spočiatku, akoby smrť zahovárala, až raz zarecitovala celú Baladu o nenarodenom dieťati Jiřiho Wolkra. Učila sa ju v samote a táto balada priniesla do našich rozhovorov tému smrti, maminkin strach z nej, ale aj silu modlitby. Prvýkrát v živote som sa s maminkou v noci modlila Otčenáš. Ja po slovensky, ona po česky. To bol jej rodný jazyk. Zomierala nakoniec v nemocnici, praskol jej vred, o ktorom sme nevedeli. Hoci som bola vtedy doma, jej smrť ma zobudila a celú noc som pri zapálenej sviečke pre maminku spievala pieseň uvoľňujúcu strach zo smrti. Nech aj jej duša môže v pokoji preplávať na druhý breh.

Stretnutia budúce

Takto si ma smrť vychovala cez mojich blízkych. Odvtedy sa akosi prirodzene stretávam s ľuďmi, ktorým niekto blízky zomrel a potrebujú podporu. A to hlboké mystérium smrti z môjho detstva ma priviedlo aj k Janke Gorst a k dulám pre zomierajúcich. Sama som už v poslednej tretine života, smrť sa okolo mňa potuluje prostredníctvom zomierajúcich spolužiakov a priateľov. Už viem, že ma čaká posledná skúška zo smrti – ako svoj život dôstojne odovzdám a pokojne, so smrťou ruka v ruke, prejdem ku svojim na druhom brehu. Nech sa tak deje.

Kto zažil, pozná. Bola zima, keď nám prišiel do života. Na mojej hrudi však navždy ostane teplo, ktoré z neho sálalo. Úžasný priateľ Asterix. Môj tieň na každom kroku, zrkadlo, v ktorom som spoznával sám seba, a učiteľ, ktorý ukázal, čo je to bezpodmienečná láska a prijatie.

Život s Asterixom bol úžasný až do konca. Svet mal toľko farieb! Po celý jeho život sme boli spojení v každej chvíli. I pri operácii, ktorú akoby zázrakom prežil. Byť pri ňom na tej hrane bolo tak mocné... a ten pocit sily! Dostali sme potom ešte spoločný celý mesiac. Užívali sme si z neho každý prítomný okamih. I ten, v ktorom sa nedialo vôbec nič. Len byť. Pozorovať a cítiť tú vzácnosť bytia sa dá len bez strachu. Keď smrť prichádza, brána srdca sa otvorí.

Tri dni ležalo jeho telíčko na lôžku, ktoré patrilo k jeho životu. Dnes sme za neho vyšli poslednú cestu na kopec, ktorý miloval a mnohokrát vybehol. Tu je jeho miesto navždy s výhľadom do kraja, navždy jeho súčasťou. Ten výhľad sme milovali rovnakou mierou, on i ja. Viem, že kedykoľvek sem v budúcnosti prídem, už nedokážem vidieť tú panorámu inak, ako jeho očami. Len on sám už je niekde za obzorom, kam by možno sám nedokázal nikdy dobehnúť.

A ešte príchody domov sú iné. Je prázdno oveľa väčšie, ako bol on. A predsa nás už navždy naplnil až po okraj.