Život po (ich) smrti
... tak teda aký je život po smrti dcéry, keď štyri roky po nej zomrel aj môj manžel?
Keď zomrela naša pätnásťročná Mirka bála som sa ľudí. Bola som s ňou posledný polrok na detskej onkológii. Na izolačke, v jednej izbe, posteľ vedľa postele, len my dve. Pravidelne za nami prichádzal manžel, občas priviezol aj dve naše mladšie. Na nich som videla, že im chýbam. Nepovedali mi to, ale vždy sa ku mne túlili celými telíčkami. Tú noc, keď Mirka umrela, prišiel len manžel. Volala som mu, keď ešte dýchala. Necelých sto kilometrov urobil podľa mňa veľmi rýchlo, napriek tomu ju už našiel pripravenú na odvoz na patológiu. Všetci počkali, kým sa s ňou rozlúčil.
Druhýkrát (namočená) v tej istej rieke
Už sme mohli ísť domov. Hrozná cesta - plač, strach ako o smrti našej najstaršej povedať dvom mladším dcéram, plač, žiadne triezve úvahy, ako prísť domov bez Mirky. Po návrate som ani o niekoľko dní nedokázala ísť do práce. Učila som v škole a nevedela som si predstaviť, že sa do nej vrátim a budem stretať Mirkiných spolužiakov, budem na miestach, kam sa už ona nikdy nevráti. Bála som sa detí, učiteľov, ľudí... Ako sa s nimi stretať, keď časť zo mňa zomrela? Ani spať som nedokázala. Manžel bol skvelý. Celé noci ma držal v náručí. Pomaly, pomaličky som si zvykala na čierne oblečenie, zabúdala som na smiech, ale aj na slzy. Nechcela som plakať pred našimi dievčatami, ale ani pred inými ľuďmi. Myslela som si, že dievčatá chránim pred smútkom, seba pred ľútosťou ostatných, a tak som bola nevyplakaná. Po kúskoch som však plač púšťala vždy vo výročné Mirkine dni: jej narodeniny, meniny, smrť, občas aj iná spomienka.
Keď štyri roky po Mirke zomrel manžel, nemala som kúsok pevnej zemi pod nohami. Celý svet sa mi zosypal, každý krok sa chvel. Myslela som si, že niet náruče, do ktorej by som sa schovala. A predsa bola. A predsa boli hneď dve. Náruče mojich mladších dcér. Tie ma podržali. Pri nich som sa už dokázala vyplakať. Pamätám, že sme sedeli v detskej na zemi v objatí. Ale kto koho objímal a podporoval...? Bolo z nás jedno klbko smútku i sily.
Pomaly (či rýchlo) do života
Dievčatá boli skvelé. Chodievali sme spolu do hôr, do dolín, k horským potokom, boli dlhé prechádzky po lúkach, sedávali sme na skalách... Príroda naše duše liečila.
Vrátila som sa do školy. Začala som cvičiť jogu. Urobila som si medzinárodný certifikát cvičiteľky jogy a začala viesť svoje kurzy. Pripravila som veľký projekt pre ministerstvo školstva a spolu s priateľmi niekoľko metodických príručiek, začala som z češtiny prekladať lunárny kalendár, napísala som knihu o Mirke, urobila si doktorát z pedagogiky, vyhrala som konkurz na redaktorku okresných novín, odišla som na vlastnú žiadosť zo školstva, vydala som ďalšiu knihu príbehov o ľuďoch, ktorých som spoznala ako novinárka, začala som koketovať s astrológiou, vyštudovala som štvorročnú školu etikoterapie a pokračujem v druhomodulovom vzdelávaní etikoterapie...
Uvedomujem si, že všetko, čo som robila po Mirkinej a manželovej smrti, bolo pre uspokojenie mojej potreby byť užitočná pre svet. Hlboko vo mne totiž ostal pocit, že som ako matka zlyhala, pretože do nemocnice k Mirke som šla pre to, aby ona žila... To som si myslela. Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že to mohlo byť inak, že som tam bola pre Mirku a pre naše spoločné chvíle. Veľa myšlienok a pocitov som si potrebovala utriediť, urovnať, vysporiadať sama v sebe a hlavne – rozprávať o svojich emóciách a neutekať od seba.
Zdvihnutý (či hroziaci) prst
V tom behu života po smrti mojich najbližších som akosi zabudla na seba. Otočila som sa do sveta, ale niekde vo vnútri som si živila pocit obete. Zranená mama. Chúďa, ktorej zomrelo dieťa. A plač, a smútok, a bolesť zo strát... až sa ozvala štítna žľaza. Bolo treba rýchlo konať, lebo vraj nebol čas na bylinky, mojkanie, hľadanie alternatív. Pred operáciou som sa o tom, ako som žila do objavenia mojej diagnózy, dlho rozprávala s nádherným človekom, lekárom, ktorému hrdo priradím aj titul psychosomatik. „Zaštítili ste sa, nedávate von svoje emócie a odniesla si to štítna žľaza,“ povedal. Celú noc som preplakala v kúte izby, ale pochopila som zdvihnutý prst. Ak chcem žiť, potrebujem zmenu. Ak chcem byť dobrou mamou pre moje dievčatá, potrebujem pustiť smútok za najstaršou... a na jednom seminári pri mori som si vzala bubon, sadla večer k rozbúrenému moru a vyplakala, vykričala, vybubnovala svoju bolesť. Myslela som, že všetku. Čas však ukázal, že ešte bolo treba niečo viac.
K smrti dobré (či skvelé) chvíle
Celé moje žitie sa naukladalo tak, že dievčatá ma už potrebovali menej. Jedna odišla na vysokú a po nej sa vydala, druhá odišla do zahraničia a ostala tam. Pustiť ju – to bol pre mňa riadny sebauvedomovací proces. Najradšej by som bola, aby ostala doma, ale došlo mi, že to nemôžem urobiť. Nemôžem ovplyvňovať jej život svojím strachom. A tak som poprosila Boha, aby na ňu dával pozor. Prvýkrát som si božiu silu uvedomila, keď Mirka zomierala. Niekto bol s nami v nemocničnej izbe, hoci sme tam boli len my dve. Potom akosi postupne som zisťovala, že mám Boha v srdci, že my sme s dcérami v srdci Boha, že sme viac ako len fyzické telá, že Mirku aj manžela môžem pustiť, lebo oni majú po smrti inú cestu. Dokonca v deň spomienky na Mirkine narodeniny som prišla na myšlienku v tento deň ďakovať. Ďakovať za jej život a spoločné chvíle, nie plakať a smútiť. Pripravila som pohostenie pre priateľov a s úsmevom spomínala na Mirku. To bola tá bodka za bolesťou. To bolo ukončenie pocitov obete vo mne.
Už som napísala, že smrť mojich blízkych si ma vychovala. Vychovala si ma k láske k nej a k úcte k životu. Čo sa zmenilo? Odrazu som bola súčasťou seminárov o tom, Ako správne žiť, aby sme mohli správne zomrieť. Začala som organizovať stretnutia Na kávičke o smrti, aj na meditačných stretnutiach často otváram rozhovory o živote a smrti, bola som pozvaná na predpremiéru filmu Tajomstvo smrti na besedu s divákmi. V počítači už mám folder, kam ukladám postrehy, úvahy, príbehy o dáme, ktorá nás trpezlivo čaká na konci pozemského života.
Smrť mi teda znovu prišla do života, a v radostnejšej podobe. Vlastne z neho nikdy neodišla, len v smútku som sa na ňu hnevala, kričala, obviňovala ju až do chvíle, kým som ju dokázala prijať ako prirodzenú súčasť môjho života. Až keď som prijala, že smrťou ani nič nekončí, ani nezačína, že sme všetci v jednom kolobehu životov a smrtí, až vtedy sa mi naozaj uľavilo. A tak trochu si teraz predstavujem, že aj po smrti ma čaká dobrodružstvo, v ktorom môžem, ale nemusím stretnúť mojich najmilších, ktorí odišli na druhý breh predo mnou.
Mám hlboký pokoj v srdci a som presvedčená, že tak by to chceli aj moja Mirka s mojím manželom, tak sú spokojné aj moje deti, moje vnučky, moji priatelia. Tak to chcem aj ja a svet okolo mňa.