Otec bol kysucký lazovník a tak aj zvyčajne pôsobil – tvrdo. V posledných chvíľach svojho života rozprával už len sporadicky. Preto, keď vyriekol do ticha vetu: „Láska všetko presvieti“, zmeravel som. Po chvíli ešte zaznelo: „Mám taký zvláštny pocit.“ a ďalej sme ja, otec a matka hľadeli upriamene mlčky do okna, vnímajúc hĺbku a vážnosť jeho výroku.

Od toho momentu som bol svedkom sily tohto posolstva. Videl som, ako sa prichádzajúcim rozpúšťajú obranné mechanizmy a význam jeho slov bol s každým stretnutím tak osobný! Slzy žiaľu, radosť, ba i smiech napĺňali celý dom. Bol deň pred jeho odchodom. Neplánovane začali prichádzať blížni jeho srdcu, pristupovali k jeho lôžku a delili sa s pocitmi. Vnímal som obrovskú statočnosť, lásku a vďačnosť všetkých. Cítil som silu lásky, čo rozpúšťala všetky bolesti, a uvedomil som si silu, akú nám v tom stave bezmocnosti odovzdával. Na sklonku jeho života sa mu splnil jeho sen – miloval život i svoju rodinu nadovšetko. Keď som sa otca spýtal, čo by si ešte želal, tak po chvíli ticha skromne riekol iba: „Držte spolu.“ Nič viac nechcel. Slzy vystriedali smiech i radosť, miloval plný dom rodiny, hudby, spevu a radosti. To sa mu splnilo.

Ohľaduplne počkal, kým sa po náročných dňoch vyspím, a na druhý deň, o siedmej ráno, v mojej prítomnosti ticho poslednýkrát vydýchol. Na ten moment nikdy nezabudnem. Na tie neopísateľné pocity. Akoby čakal, kým sa s ním familiárne rozlúčime a prepustíme ho.

Toto všetko sa udialo hneď na druhý deň po tom, ako bola u nás Jana Arachnel Gorst, dula pre umierajúcich. Svojou láskavosťou a skúsenosťami zharmonizovala a upokojila naše strachy a obavy. Kiež by takýto dar mohol prostredníctvom smrti zažiť každý. Dnes vnímam, že smrť nie je koniec cesty. Smrť je len ďalšia cesta, ktorou musíme ísť. Ďakujem.