Kto zažil, pozná. Bola zima, keď nám prišiel do života. Na mojej hrudi však navždy ostane teplo, ktoré z neho sálalo. Úžasný priateľ Asterix. Môj tieň na každom kroku, zrkadlo, v ktorom som spoznával sám seba, a učiteľ, ktorý ukázal, čo je to bezpodmienečná láska a prijatie.

Život s Asterixom bol úžasný až do konca. Svet mal toľko farieb! Po celý jeho život sme boli spojení v každej chvíli. I pri operácii, ktorú akoby zázrakom prežil. Byť pri ňom na tej hrane bolo tak mocné... a ten pocit sily! Dostali sme potom ešte spoločný celý mesiac. Užívali sme si z neho každý prítomný okamih. I ten, v ktorom sa nedialo vôbec nič. Len byť. Pozorovať a cítiť tú vzácnosť bytia sa dá len bez strachu. Keď smrť prichádza, brána srdca sa otvorí.

Tri dni ležalo jeho telíčko na lôžku, ktoré patrilo k jeho životu. Dnes sme za neho vyšli poslednú cestu na kopec, ktorý miloval a mnohokrát vybehol. Tu je jeho miesto navždy s výhľadom do kraja, navždy jeho súčasťou. Ten výhľad sme milovali rovnakou mierou, on i ja. Viem, že kedykoľvek sem v budúcnosti prídem, už nedokážem vidieť tú panorámu inak, ako jeho očami. Len on sám už je niekde za obzorom, kam by možno sám nedokázal nikdy dobehnúť.

A ešte príchody domov sú iné. Je prázdno oveľa väčšie, ako bol on. A predsa nás už navždy naplnil až po okraj.